My StoRRy

11. listopadu 2008 v 21:54 | ŇaŇa |  >>> Sad story :((

Bol chladný jesenný podvečer. Ulice boli takmer prázdne a všade bolo úplné ticho.

Bolo počuť len tiché pršanie dažďa klopkajúceho na čierny dáždnik, pod ktorým si vykračovalo dievča. Vyzerala, akoby jej vôbec neprekážalo to pochmúrne počasie čo v ten večer prevládalo. Smelo kráčala vpred a užívala si každý jeden nádych chladného čerstvého vzduchu. V tom zastala pri malej nemiestnej krčmičke. Sklopila dáždnik a oprela ho o starú ošarpanú stenu krčmy. Otvorila dvere, ktoré silno zavŕzgali a vošla dovnútra. Už od prvého okamihu ako vkročila dnu rozhliadala sa na všetky strany akoby niekoho hľadala. Sadla si na starú roztrhanú stoličku a objednala si teplý čaj. Bolo tam pomerne veľa ľudí v staršom veku s melancholickou náladou. Akoby ju chceli prebodať tými starými pohľadmi. A tak vypila čaj, znovu otvorila tie staré vŕzgajúce dvere a už jej nebolo. Zišla dole zo schodov zabočila za roh a v tom jej zazvonil telefón. Melódia telefónu akoby rozžiarila ten chladný jesenný pochmúrny podvečer. Aj keď pravdu povediac tá melódia sa zdala taká známa a akoby aj nie. O chvíľu na to šlo auto ktoré už z diaľky bolo počuť že hrá presne tú istú pesničku ako telefón dievčaťa. V tom auto prudko zabrzdilo. V aute sedel chalan prvým pohľadom bolo na ňom vidieť že má rád to čo skoro každý iný rýchlu jazdu luxus a alkohol. Naznačovalo to už jeho ležérne oblečenie a imidžový účes na ktorý denne míňa určite minimálne jednu tubu gélu. Dievča sa pousmialo nastúpilo do auta a už ich nebolo.

Pršalo stále silnejšie a silnejšie. Bola hmla a len slabo bolo vidieť na cestu, ktorá bola celá mokrá. No im to neprekážalo hnali sa tými upršanými cestami akoby nič. Zastali na odľahlom mieste. Mieste uprostred ničoho. Bola tam len nejaká stará budova zarastená trávou a ohradená akousi podivuhodnou bránou na prvý pohľad pripomínajúcou železný plot. Nikto to neobýval. Nikto nebol na okolí. Len ON a ONA. Chceli byť chvíľu sami. Chceli sa na chvíľu zbaviť problémov, ktoré ich tak trápili. Chceli na chvíľu vypadnúť zo sveta od všetkých a predstavovať si, že im patrí celý svet. Chceli tak veľa? Po chvíľke sa vracali znovu nazad domov. Znovu medzi všetkých tých ľudí. Medzi všetky tie problémy a do sveta v ktorom si nerobili čo chceli ale v ktorom im ho riadili ostatní. Bolo už skoro nad ránom, no dážď stále pršal a pršal a neprestával. Oni už chceli byť čo najskôr doma. Museli sa vyspať a vrátiť do blbého stereotypu. Obidvaja boli unavení. A vtedy sa to stalo. Ozvala sa obrovská rana.

Ona tam ostala nehybne ležať.
Okamžite ju odviezli do nemocnice. Odviezli aj jeho aj keď to už bolo zbytočné.

Bol na mieste mŕtvy. Cítila, že je niekto pri nej, že ju niekto ťahá za ruku a núti bojovať so životom. Že niekto volá jej meno. Počula ho stále silnejšie a silnejšie. Áno bol to on prišiel sa rozlúčiť. Otvorila oči a na jej prekvapenie ležala v nemocnici. No nik tam však nebol. Hľadala ho a rozmýšľala čo sa stalo. Keď tu sa jej zrazu zablesklo pred očami. Okamžite sa vymotala z postele a utekala ho hľadať. Behala po všetkých izbách v nádeji, že bude živý a zdravý. No keď prišla do poslednej izby nádej sa jej pomaly vytrácala. Bola tam jedna posteľ. Na ktorej ležala osoba zakrytá plachtou. Ona pristúpila a pomaly odkryla plachtu. A keď ju odkryla. Zbledla. celá sa roztriasla a chcela plakať no nevládala. Chcela kričať no nemala hlas. Chcela utekať no nemala síl. Len tíško stála a slzy jej padali ako obrovské kvapky dažďa aký padal v ten večer keď spolu posledný krát išli. A v tom sa rozpamätala, spomínala nič iné jej ani neostávalo. Sestričky ju odprevadili do izby. Prešiel týždeň a bolo po všetkom. Ako veľmi si vyčítala ten osudný deň. Ako veľmi si vyčítala, že mu nepovedala ako veľmi po ňom túži, ako ho miluje a čo pre ňu znamená. No bolo pozde. Každý deň za ním chodila na cintorín. Ľahla si na jeho mramorový hrob a dokázala takto stráviť dlhé hodiny.

Chcela byť pri ňom čo najbližšie. Len tíško ležala, plakala a spomínala. Každú noc ležala doma v posteli a spomínala na tú noc keď sa spoznali, keď sa prvý krát milovali a keď bola prvý krát u neho a on u nej. Strašne jej to chýbalo. Postavila sa a odišla do pivnice. Vzala zbraň a strelila si ňou priamo do hlavy. Trvalo to len chvíľku. Malú chvíľku. A boli znovu spolu. Teraz ich už nič nerozdelí.











































































 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Si momentálne zaľúbený/ná:

Áno 57.5% (111)
Nie 23.3% (45)
Nie a ešte som ani nebol/a 19.2% (37)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama